Projekt Viktória sa vracia - časť 2
Zdroj: Šport, Róbert Kotian
Prioritou reformy je zapojiť viac detí do športovania (II)
(alebo dve cesty reformy slovenského športu)
Necelý rok od volieb, približne v čase, keď minister školstva Eugen Jurzyca zistil, že situácia v športe je komplikovanejšia, ako sa ešte ako neminister nazdával, a keď sa dávala v jeho úrade dokopy skupina ľudí, ktorá ešte v roku 2005 pripravila projekt Viktória – Rozvoj a popularizácia športu, na pôde Slovenského olympijského výboru pod vedením prezidenta SOV Františka Chmelára vznikol materiál „Šport v SR a podmienky jeho rozvoja“. (Seba)kritický, deprimujúci text naliehavo signalizoval, že slovenský šport – pacient, potrebuje prvú pomoc.
VIKTÓRIA A ŠPORT V SR
V súčasnosti sa teda okrem materiálu Šport v SR a podmienky jeho rozvoja (jeho podstatné body sme zverejnili 8. júna a vo včerajšej prvej časti), rodí (staro)nový koncepčný materiál s cieľom riešiť najdôležitejšie problémy slovenského športu. A hoci aj sám Jozef Tokoš, ministrov poradca a líder poradcovského tímu priznáva, že v materiáli SOV sú niektoré problémy pomenované veľmi presne a jeho pasáž Masový šport, šport mládeže by mohli do novej koncepcie športu prevziať takmer bez zmeny, iné konštatovania v dokumente SOV a návrhy prijať rôzne zákony bez konkretizovania ich účelu nespĺňajú podľa neho znaky uceleného koncepčného materiálu.
„Pretože pomenovávať problémy, rozprávať o nich je jednoduchšie ako prichádzať s riešeniami, ktoré sa zároveň musia ešte aj presadiť. Úlohou vlády takisto nie je riešiť otázku, ako má vyzerať štruktúra športového hnutia alebo to, či má mať jednu strešnú organizáciu, to si musia športovci vyriešiť sami,“ hovorí Tokoš.
Práve užšie zacielenie Viktórie, neriešenie problémov športu komplexne, obchádzanie problematiky športových zväzov či profesionálnych športovcov vyčítali jej tvorcom predstavitelia Konfederácie športových zväzov (KŠZ) už pri prvej prezentácii v roku 2006. Rovnako predstavitelia KŠZ odmietali myšlienku, presadzovanú vo Viktórii, aby štát prioritne podporoval reprezentáciu napríklad pätnástich športov – aj dnes Tokoš presadzuje myšlienku diferencovanej podpory reprezentácie, kde najpopulárnejšie a najúspešnejšie športy dostanú od štátu najviac.
Rezignácia Tokošovho tímu na komplexné riešenie problémov športu je zrejme úmyselná – v záujme postupne, selektívne, kontinuálne prichádzať s čiastkovými riešeniami. Aj Tokoš však uznáva: „Ak má tento dokument SOV slúžiť ako inšpirácia, z čoho sa dá čerpať pri popise problémov, tak svoj účel plní.“
DOPADY ŽIVOTA BEZ POHYBU
O konkrétnych opatreniach v práve pripravovanej koncepcii rozvoja pohybových aktivít detí a mládeže sa Tokoš nechce vyjadriť pred uvoľnením materiálu do pripomienkového konania, ale jeho základným strategickým cieľom je, aby sa deti rozhýbali predpoludním na hodinách telesnej výchovy, ktorá sa má vyučovať inak, zážitkovou formou, prepojenosťou so zdravím. Táto koncepcia rieši aj športovanie detí popoludní a sústreďuje sa iba na hlavné, vybrané témy, ktoré tvoria verejný záujem.
Z oboch doteraz spomenutých dokumentov (Viktória, Šport v SR) venovaných športovaniu detí a mládeže však vyplýva, že základný problém je, že až dve tretiny žiakov základných a stredných škôl sa nevenujú organizovanej športovej činnosti, približne tretina sa nezúčastňuje ani na hodinách telesnej výchovy, pretože to nie je klasifikovaný predmet. Školské športoviská sa popoludní využívajú len málo, technický stav športových objektov škôl a ich vybavenosť sú nedostatočné.
Deti a mládež k športu nevychováva ani škola ani rodina. Výsledkom je rastúci počet detí s chorobami svalovej a kostrovej sústavy, stále viac ľudí trpí nadváhou a obezitou, ktoré sú príčinami ochorení srdca, chrbtice, vysokého krvného tlaku. Práve srdcovo-cievne ochorenia sú hlavnou príčinou úmrtí na Slovensku. Zhoršuje sa aj psychický vývoj mladistvých, rastie aj ich drogová závislosť.
Autori Viktórie navrhovali viacero odporúčaní – a na tom sa zrejme veľa nezmení ani v novej koncepcii - motivovať školy, prípadne iné subjekty, aby mimo vyučovacích hodín organizovali športové podujatia pre deti a mládež do 18 rokov. Zvýšiť podiel dotácií na tento účel z 12,7 miliónov Sk v roku 2005 v prechodnom období napríklad na 330 miliónov Sk, čiže asi 11 000 000 eur. Nárast kompenzovať poklesom dotovania športu pre všetkých a materiálnych investícií. Peniaze rozdeľovať v súťaži podľa týchto kritérií: počet športujúcich detí, športový prínos (t.j. kreativita, súťaživosť, vplyv na zdravie, atď.), a spoľahlivosť organizátora súťaže...
KĽÚČOVÍ ĽUDIA SÚ KĽÚČOVÍ
Základné poznanie, že stav športu a športovania na Slovensku je kritický a je najvyšší čas s tým niečo systémové urobiť, majú obe skupiny veľmi podobné. Navyše v tíme Jozefa Tokoša sú dvaja predstavitelia silných športových zväzov, „hokejista“ Filc a „tenista“ Moška – čiže nejaká bazálna spontánna či koordinovaná kooperácia oboch prúdov sa dá predpokladať. Napokon, aj Tokoš predpokladá, že predstavitelia zväzov budú mať strategické dokumenty k dispozícii ešte pred oficiálnym pripomienkovým konaním, aby ich mohli obohatiť svojimi postrehmi a myšlienkami.
Tak ako Tokoš hovorí, že doteraz nie je definovaný verejný záujem v oblasti športu a odstránenie tohto deficitu patrí k prvým úlohám tímu pri ministerstve školstva, aj v materiáli SOV sa tvrdí, že nie je definovaný verejný záujem v športe, nedodržiava sa princíp autonómnosti športu a nerešpektuje sa jeho špecifické postavenie, originálna subjektivita a zodpovednosť v spoločnosti.
Zdá sa teda, že slovenská športová obec sa k cieľu, akým je zlepšenie podmienok športu a športovania vôbec, vyberá po viacerých cestách – a hoci momentálne majú bližšie k prijímaniu zákonov ľudia z okolia ministra Jurzycu, aj jeho hlavný poradca pre šport Jozef Tokoš si uvedomuje, že „je dôležité zapojiť do práce predstaviteľov športových zväzov, lebo ak sa má reforma podariť, tak kritická miera zmeny sa zabezpečí, ak kľúčoví ľudia v športovom hnutí sa stotožnia s dôležitými návrhmi a myšlienkami celkovej koncepcie reformy športu“.
