Futbal a zisk? U nás neaktuálne

Slovenskému športu by prospelo viac zmyslu pre ekonomiku, hovorí hráčsky agent Jozef Tokoš.

Na mnohé zápasy slovenskej futbalovej ligy chodí už len pár stoviek divákov. Prečo?

Podľa čoho si vyberajú fanúšikovia? Zvažujú, či za vstupné dostanú primeraný zážitok - ideálne kvalitný výkon obľúbeného tímu v príjemnom prostredí a skvelej atmosfére. Ak sa zápas ideálu približuje, mnohí radi aj vycestujú, trebárs na víkend na anglickú Premier League. Trh je dosť presýtený, mnohí pred ligou uprednostnia špičkový futbal v televízii - za víkend môžete vidieť aj 15 zápasov.

Čo je pre fanúšika dôležitejšie - spomínaná atmosféra, či skôr kvalitný športový výkon?

Väčšina fanúšikov povie na prvom mieste výkon, prieskumy však naznačujú, že celkom rozhodujúci nie je. Ak by bol, platilo by, že na tie športy, v ktorých slovenskí športovci dosahujú skutočne svetové výkony, napríklad vodný slalom či streľbu, by chodili masy ľudí. A to celkom tak nie je.

Akú úlohu teda hrá štadión, infraštruktúra?

Ani medzi záujmom fanúšikov a kvalitou ponuky nie je celkom priama úmera. Začiatkom 90. rokov hrával bratislavský Inter s malým počtom fanúšikov často pred zaplneným štadiónom, hoci diváci naozaj nemali veľké pohodlie. Naopak, na tohtoročný zápas Slovana na Veľký piatok prišlo pár stoviek ľudí. A ešte iný príklad - samotná modernizácia Zimného štadióna Ondreja Nepelu ešte nedosiahla, že by býval automaticky vypredaný. To prišlo, až keď Slovan odišiel do KHL.

Hokejový Slovan je príkladom modelu „znásobiť rozpočet a odísť z malej ligy do väčšej." Aké sú šance takéhoto modelu vo futbale?

Teoreticky by mal viesť k tomu, že by sa nakúpili kvalitnejší hráči a zvýšila by sa atraktívnosť aspoň niektorých zápasov. Momentálne v lige nehrá hviezda, ktorá by vyslovene vyčnievala. Ale aj v prípade, že by sa to podarilo, ešte by to neriešilo nedostatky celkového systému. Krátkodobo „naliať" peniaze do klubu skúsili napríklad v 90. rokoch Košice a dlho to nevydržalo. U nás je futbal skôr otázkou dlhodobej investície a trpezlivej práce s divákmi a reklamnými partnermi. Celkovú finančnú silu klubov a úroveň ligy nevieme rýchlo zvýšiť.

Je to konštanta, ktorú lige diktuje malosť trhu, na ktorom sa hrá?

Určite by aj futbalu aj hokeju prospelo nejaké rozšírenie ligy na nejaký „federálny" model. Či je to však reálne, je úplne iná otázka.

Bráni spájaniu líg stále aj Európska futbalová federácia UEFA?

Diskusia v UEFA sa trochu vyvíja. Bolo tu už pomerne veľa nápadov, ale stroskotávali napríklad na prekážke, ako určiť postupový kľúč do európskych súťaží. Aj hosť na konferencii Forbes z vedenia Anderlechtu Brusel však hovoril, že očakáva v najbližšom období väčšiu ústretovosť UEFA.

Čo hovoria čísla z Európy o súvislosti medzi veľkosťou trhu v meste či regióne a silou futbalového klubu?

V rebríčku príjmov klubov Deloitte vidíte, že tu nie je nejaký priamy vzťah. Prvé dva kluby sú veľkomestské, Madrid a Barcelona, potom nasleduje Manchester a Mníchov. Za nimi dva londýnske kluby Chelsea a Arsenal, potom však zdanlivo proti logike - opäť klub z Manchesteru, teda mesta s pol miliónom obyvateľov a dvojmiliónovou metropolitnou oblasťou. V prvej sedmičke má dva kluby.

Platí ešte to, čo kedysi v Manchestri, totiž, že futbal je šport najmä pre manuálne pracujúcich fanúšikov?

Dnes už počet modrých golierov v meste nemá významnejší vplyv. To už je skôr otázka tradície. V slovenskom futbale je napríklad tradíciou dané, že nikdy nemali významnejšie postavenie aj pomerne veľké mestá ako Martin, Poprad, Topoľčany či Levice.

Ako vplýva na futbal ekonomická kríza?

Vo všeobecnosti má šport čoraz väčší ekonomický význam. Čísla v rebríčkoch Forbesu najlepšie zarábajúcich športovcov sveta z roka na rok neklesajú. Vo futbale v tomto roku sme zaznamenali už 5 z 50 najlukratívnejších transferov histórie, od roku 2011 je ich 18 z 50. Sumy za televízne práva rastú, športová špička prežíva aj krízu veľmi dobre. Prosperuje.

Platí to v USA, alebo aj v Európe?

V Premier League začne od novej sezóny platiť nová zmluva v hodnote 5,5 miliardy libier na 3 roky, približne100 miliónov získa majster. Za práva na premenovanie štadiónu na Emirates Stadium získal v roku 2006 Arsenal 90 miliónov libier na 15 rokov, Manchester City za kedysi „mestský štadión" v roku 2011 od aerolínií Etihad približne 350 miliónov libier na 10 rokov. Kríza-nekríza, to sú rekordné čísla.

Späť na Slovensko - liga má v súčasnosti len jediný skutočný derby zápas - Slovan proti Trnave - a aj to v podstate iba vtedy, keď sa hrá v Trnave, keďže Slovan nemá vlastný štadión. Dá sa to s niečím v Európe porovnať?

Podobne, teda tak, že lige chýbajú veľké kluby a hrá v nej množstvo malých, je to aj v Škótsku alebo v Chorvátsku. Dynamo Záhreb je veľký klub s vysokým rozpočtom, oveľa vyšším ako Slovan Bratislava. Opakovane sa dostal do predkola Ligy majstrov a opakovane sa z neho uskutočňujú prestupy do veľkých líg, najmä talianskej za milióny eur. Chorvátsko môžeme ekonomicky relatívne porovnávať so Slovenskom.

Aký je teda reálny potenciál slovenskej ligy, čo je teoreticky možné?

Pri dobrej konštelácii by sa zo Slovenska mohla stať krajina, v ktorej sa hrá dosť veľa kvalitných zápasov, kde je viacero pekných štadiónov a majster každý rok bojuje o účasť v Lige majstrov či o úspech v Európskej lige. Tak, ako to bolo v 90. rokoch, keď Slovan hral proti AC Miláno, Realu Madrid, či Dortmundu.

Je dnes reálne dosiahnuť výkonnosť z 90. rokov?

Dnes už to pôsobí ako dávna minulosť, kontakt s európskym futbalom sa zväčša obmedzuje len na pár týždňov či mesiacov v lete. Je to pochopiteľné, aj tento rok sa Slovan takmer zaručene stretne so súperom, ktorý bude mať rádovo vyšší rozpočet, aj keď by to mal byť neatraktívny súper od Kaukazu. (Slovanu napokon vyžrebovali bulharského majstra Ludogorec Razgrad, ktorý vlastní veľkopodnikateľ Kiril Domušiev – pozn.red.) Medzi číslami, ktoré opisujú futbal prvých piatich líg a slovenskými pomermi je priepastný rozdiel, akoby sme boli z nejakého iného sveta.

V zahraničí fungujú futbalové veľkokluby na základe „trojčlenky" – tržby prichádzajú pomerne vyrovnane z troch zdrojov – jedným je vstupné, ďalším príjmy z televíznych práv a napokon sú tu komerčné príjmy: reklama, merchandising a ďalšie. Na Slovensku trojčlenka nefunguje. Prečo?

Jednoducho - príjmy zo vstupného sú minimálne, z televíznych práv tiež neveľké a príjmy z prestupov hráčov prichádzajú do klubov iba z času na čas. Najvýznamnejšia motivácia pre vlastníkov, mecenášov klubov je v súčasnosti užívať si futbal a získať zážitok z iného pohľadu, zvnútra. Keď telefonujete s majiteľom slovenského klubu, môže sa vám stať, že začne rozoberať zostavu, taktiku. Často je to futbalový „fanatik," fanúšik.

A jeho biznisový plán je často sen, že zažije úspech v európskej súťaži.

Iste - napríklad Artmedii veľa nechýbalo, aby postúpila zo skupiny Ligy majstrov, na rozbahnenom teréne proti Portu by stačil iba gól navyše. Dosiahla víťazstvo 5:0 nad Celticom Glasgow, Slovan zasa postúpil cez AS Rím. To sú obrovské úspechy, pri ktorých si asi majitelia mohli povedať: stojí nám to za to. Hlavný motív, ktorý je bežný v Európe, teda dosahovať s klubom dlhodobo a opakovane zisk, však na Slovensku nie je aktuálny.

Na ktorom konci „trojčlenky" by mohli majitelia klubov pridať najviac? Vo výchove talentov, či na rekonštrukcii štadiónov?

Systematická robota s mládežou je nevyhnutná pre každý trošku väčší klub, to je jasné. Treba si však uvedomiť, že výsledky prídu o desať rokov. Vzťah s divákom a zlepšovanie prostredia, o tom by sme snáď ani nemali pochybovať. Je už takmer slovenské klišé hovoriť, že na záchodoch a v bufetoch sa nemá čakať v dlhom rade.

Ďalšia z oblastí, v ktorej je slovenský šport ešte v praveku, je predaj dresov. Prečo?

Aké dresy sa nosia na Slovensku? Dresy hokejovej reprezentácie, fanúšikovia ich vytiahnu párkrát za rok. Prípadne, keď vyjdú na námestia. Dresy futbalovej reprezentácie vidíte občas a klubové nosí len tvrdé jadro fanúšikov.

Nekupovali by slovenskí fanúšikovia dresy? Všade je to absolútne bežné.

Keď si uvedomíme, že niektoré kluby slovenskej ligy mali návštevnosť 50-tisíc divákov za celú sezónu, vidíme priepastný rozdiel už aj vo východiskových číslach. To je v mnohých kluboch Premier League návšteva na jednom zápase. Možno aj preto je rozdiel medzi merchandisingom na Slovensku a v zahraničí až taký priepastný. Pravidelný cyklus každoročnej obmeny troch dresov - domáceho, na zápasy vonku a tretieho dresu, ktorý v zahraničí funguje, samozrejme aj s veľkým sprievodným marketingom, u nás nemáte. Inde je to dosť významný prvok v rozpočte - kto si oblečie starý dres, nie je in.

Vlastnú kolekciu mal na Slovensku v predaji kedysi Szilárd Németh, ešte ako hráč Middlesbrough. Prečo sa nepridali ďalší?

Keď sme Szilárdovi pred desiatimi rokmi pripravovali kolekciu, cítili sme sa trochu ako priekopníci. Vybavili sme oficiálny súhlas Middlesbrough, rokovali s finančným šéfom, aby sme mohli použiť odznak klubu, spolupracovali sme s denníkom Šport. Nezachytil som, že by sa odvtedy niečo podobné výraznejšie zopakovalo. Zrejme u nás nie je tradícia, ktorá by bola viazaná na kupovanie klubových dresov či kolekcie hráčov.

Má hokejový Slovan v KHL šancu zmeniť trend - prípadne aj vo futbale?

Nemyslím si, že rozmer, aký má Slovan v KHL, preskočí aj do ligového futbalu. Slovan predal 5000 permanentiek, čísla dosahuje úplne iné, ako sú vo futbale. Asi by bolo prekvapením, ak by na - veľmi dôležitý - zápas predkola Ligy majstrov prišlo na Slovan 10-tisíc ľudí, teda ak nebude súper mimoriadne atraktívny. Na reprezentáciu proti Grécku, zvučnému súperovi, prišlo necelých 8-tisíc ľudí.

Hokeju na Slovensku trochu pomáha návrat úspešných hráčov z NHL na domáce štadióny. Vo futbale nie je reálny? Z veľkých hráčov je výnimkou snáď len Miroslav Karhan v Trnave.

Karhan musí mať veľké trnavské srdce, keď po skúsenostiach z Nemecka a Španielska pristal na návrat, hoci mohol predpokladať, že sa nemusí stretnúť s výlučne pozitívnymi reakciami. Vedel, že tu panuje aj určitý efekt neprajnosti. Rozprávať o ňom môžu aj hokejisti NHL, na ktorých nadávali vlastní fanúšikovia.

Je hokej momentálne populárnejší ako futbal?

Prieskumy to potvrdzujú. Emócie, ktoré spôsobujú hokejové šampionáty, sa u nás nedajú s ničím porovnať. Hoci futbal má vo svete neporovnateľne viac fanúšikov a aj úspech futbalistov, keď porazili na majstrovstvách sveta Talianov, zarezonoval skutočne po celom svete. Ani vtedy si však nepamätám, že by sa tu konali významnejšie oslavy, okrem neveľmi vydareného privítania futbalistov.

V hokeji sa zvykne hovoriť, že „bývali sme špičkoví, ale svet nám uniká." Čo by sa po výbuchu v Lichtenštajnsku hodilo na futbalovú reprezentáciu?

(premýšľa). Mládežnícke reprezentácie nedosiahli úspech už dlhšie s výnimkou nedávnych ME do 17 rokov, ktoré sme organizovali, čo nám veľmi pomohlo. Klesli sme v rebríčku krajín, seniori v Lichtenštajnsku prehrali na strely na bránu. Nachádzame sa skutočne „dole." Dobrým smerom nejdeme, o posledných troch rokoch po úspechu v Južnej Afrike sa nič iné povedať nedá.

Ako sa dá stručne zhodnotiť vývoj futbalu za 10 rokov? Slovom stagnácia, či pokles?

V Afrike dosiahla reprezentácia obrovský úspech. Mnohí ľudia hovoria, že sa to nemusí zopakovať dlhé roky, či desaťročia. Kluby hrali trikrát Ligu majstrov, napríklad trh ako Poľsko toto nedokázal. Zažili sme také lastovičky úspechu. Realistický pohľad hovorí, že na päťmiliónovú krajinu a na silu našej ligy to mohlo dopadnúť aj oveľa horšie.

Súper v kvalifikácii, Bosna a Hercegovina, tiež nemá výraznejšiu ligu a je ešte menší trh, hrá však výborne.

V mužstve sa stretli výnimočne kvalitní hráči vrátane hviezd Premier League, ako útočník Džeko, či brankár Begovič. Ešte lepší príklad môže byť Belgicko, ktoré má veľmi silný tím s hráčmi z Bayernu Mníchov, Manchestru City, Chelsea, Arsenalu, Tottenhamu, Evertonu. Na majstrovstvách sveta v Brazílii (2014) môžu byť veľmi silní. Naposledy mali úspechy v roku 1986 na MS v Mexiku, potom na čas spadli naozaj veľmi nízko.

Dokáže Slovensko generovať 25-30 hráčov s dostatočnou kvalitou, aby mohla reprezentácia konkurencieschopná?

Cesty pre mladých futbalistov sú v zásade dve: odísť do zahraničných akadémií alebo skúsiť preraziť tu a odísť do zahraničia potom. Nedá sa jednoznačne povedať, ktorý postup je vhodnejší. Boom akadémií u nás nastal po vstupe do Európskej únie, ale sú tu aj argumenty proti. Máme prípady úspešných skorých odchodov hráčov do zahraničia, ako Stoch, Weiss, Hamšík, či Mak, ale aj príklady chlapcov, ktorí boli v akadémiách veľkoklubov a pri prechode do dospelého veku sa nedostali ani do našej ligy.

Pre ministerstvo školstva ste pripravovali reformu dotácií športu. Tvrdíte však, že slovenský šport je na štátne peniaze privyknutý až príliš. Zmení sa to?

Je správne, že Forbes postavil diskusiu o športe a peniazoch z pohľadu biznisu. Drvivá väčšina diskusie o financovaní športu u nás stále prebieha o verejných peniazoch - opakuje sa, že je ich málo, hľadá sa, ako by sme ich mohli dostať do systému viac a podobne. Šport potrebuje viac širšieho ekonomického pohľadu. Ide aj o ekonomickú aktivitu, dokáže generovať zisk, tvorí viac ako tri percentá HDP Európskej únie a zamestnáva viac ako päť percent ľudí. A navyše často ponúka fantastické zážitky.

Vizitka

Jozef Tokoš (37)

Športový právnik, manažér a licenčný futbalový agent. Najznámejším z hráčov, ktorých zastupuje, je bývalý reprezentačný brankár Jána Mucha, spolupracoval aj s desiatkou ďalších reprezentantov a viacerými mládežníckymi reprezentantmi. Sprostredkoval transfery a skúšky hráčov vo viac ako 20 krajinách sveta. Dlhodobo sa zaoberá športovým právom, good governance v športe a jeho financovaním. Ako externý poradca ministra školstva Eugena Jurzycu sa podieľal na vypracovaní návrhu nového systému štátneho financovania športu. Počas druhej Dzurindovej vlády viedol projekt Viktória, zameraný na rozvoj a popularizáciu športu. Je zakladateľom športového think-tanku Centrum športových analýzv a projektov - CENSAP.