Mucha si vybral spravodlivosť

V lete 2010 sa miláčik slovenského futbalového národa Ján Mucha rozhodol pre liverpoolsky Everton a hoci sa vtedy ozvali aj opatrnícke hlasy, že konkurencia Tima Howarda môže byť pre neho zničujúca, šiel do toho. Zachoval sa ako chlap.

Tri roky na Goodison parku potvrdili, že pravdu mali kuvici, tréner Moyes preferoval Američana Howarda za každých okolností a Mucha si zvykal na náhradnícku lavičku. A – nezvykol si na ňu! Za 36 mesiacov sa v jeho živote menili veci, v súkromí mu pribudli deti, nedávno sa oženil, po vlastných chybách stratil pozíciu suverénnej reprezentačnej jednotky, čo si vyhodnotil tak, že na jeseň 2012 sa vzdal dresu číslo 1 v národnom tíme. K otázke dočasnosti zaujal jasný postoj: až bude chytať za klub, môže si nárokovať na reprezentáciu. S rizikom, že potom už o neho nemusí byť záujem...

Spolu s manažérom Tokošom už približne rok a pol riešil otázku odchodu z Evertonu. Lavička ho omínala, stanovisko klubu však bolo pochopiteľné: mať takú dvojku medzi žrďami je dar z nebies, nuž ak oňho prísť, tak jedine vykúpením zo zmluvy. Tvrdá podmienka pri dnešnom stave futbalovej ekonomiky. Ako však pribúdali prestupové termíny, bolo Muchovi aj jeho agentovi už od leta 2011 jasné, že ak má mať brankárova kariéra ešte nejakú budúcnosť, musí odísť, lebo v Liverpoole nijakú nemá.

Tohtoletných možností mal viac, záujem oňho prejavil špičkový anglický druholigový klub, francúzsky Evian, istý belgický tím a aj Rusi. Dvojica Mucha – Tokoš vyselektovala záujemcov, prebrala okolnosti, zvládla miestami nervózne rokovania a vyšiel z toho klub Krídla sovietov Samara. Brankár odchádza z Anglicka do Ruska, za menej peňazí, pod značný tlak okolia, do konkurenčného boja s Bielorusom Veremkom.

Na kariérnej križovatke si Ján Mucha vybral tú ťažšiu cestu. Ale spravodlivejšiu. Ukáže (nielen) jemu, na čo po troch lavičkových rokoch naozaj má.