Slovenskému športu chýba obsah pod strechou

Strešná organizácia slovenského športu je nepochybne potrebná. Jednotné zastupovanie navonok, platforma dovnútra hnutia a vykonávanie osožných koordinačných činností tu mali byť už dávno. Je čas prelomiť neúspechy doterajších aktivít rôznych subjektov – Slovenského združenia telesnej kultúry, Konfederácie športových zväzov, či dnes už neexistujúcej Slovenskej únie športu.
Už pri prezentácii prvých výstupov zakladania strechy kládli športoví funkcionári príliš veľký dôraz na formálnu stránku: názov, členstvo, hlasovacie práva, pričom o obsahu aktivít takmer nebolo počuť. Oproti prvým zverejneným tézam spred viac ako štvrťroka došlo po júlovom rokovaní valného zhromaždenia SOV nielen k zmene názvu, ale aj konceptu členstva novej „strechy“. Už nie asociácia, ale výbor. SOŠV, nie SOŠA. Pôvodne mala SOŠA „prípadne“ združovať individuálnych členov, ale zároveň „základným kameňom“ mal byť jednotlivec vrátane športovca, ktorý je členom konkrétneho klubu platiaceho ročný členský príspevok. Pohrávanie sa s myšlienkou „automatického členstva“ športovca v SOŠA pri vstupe do klubu bolo neprijateľné vecne a spochybniteľné aj právne. V júli tvorcovia navrhli, že „by nevznikla nová organizácia, len by SOV zmenil názov a otvoril stanovy“.
Členmi SOŠV majú byť podľa návrhu stanov okrem športových zväzov a zástupcov športovcov napríklad aj „organizácie a inštitúcie, ktoré sa svojou činnosťou podieľajú na plnení úloh olympijského hnutia a na rozvoji športu v Slovenskej republike a boli prijaté valným zhromaždením SOŠV“. V rámci tohto národného športového frontu pri hlasovaní v pléne mali mať olympijské športy dva hlasy, neolympijské športy a ostatní členovia po jednom. Prezidenti SFZ a SZĽH zastupujúci futbal a hokej by mali spolu 4 hlasy – rovnako ako trebárs dvaja športovci a šéfovia dvoch malých „neolympijských“ zväzov.
Očakávané zamietavé stanovisko k transformácii z SOV na SOŠV z  konferencie SFZ prinieslo dve možnosti. Zriadiť „strechu“ bez futbalu je však nezmyselné. Zostáva akceptovať niekoľkomesačné či ročné zdržanie a návrat k trpezlivej a poctivej vecnej diskusii o obsahu. Následná dočasná rezignácia zo strany SOV nie je riešením.
Aj po prípadnej dohode o vytvorení „strechy“ by sa však okamžite nezmenilo vôbec nič. Športové hnutie vie aj obstojne popisovať problémy, ale prichádzať s efektívnymi riešeniami je predsa len ťažšie. Dlhé roky exceluje požiadavkový trojboj: viac peňazí, lotérie, daňové úľavy. Mnohé problémy športu popísala a všeobecné návrhy odhlasovala už národná konferencia o vrcholovom športe v roku 2008. Stojí za to na jeseň 2012 odcitovať len jeden zo záverov: „Zefektívniť a sprehľadniť systém financovania športu. V oblasti financovania uskutočňovať diferencovaný prístup k jednotlivým športom a športovcom na základe kategorizácie športov.“ Tie isté problémy v bledoružovom spísal SOV v dokumente „Športu v SR a podmienky jeho rozvoja“ pred viac ako rokom.
Požiadavky I. športového fóra z marca 2012 v plnej nahote ukázali problém športového hnutia prichádzať s obsahovými riešeniami. Ako mohol po ďalšom roku tvrdej intelektuálnej práce prísť výstup plný vaty, podľa ktorého športovci žiadajú od vlády, aby definovala verejný a štátny záujem v športe? Aspoň slabučký pokus určiť verejný záujem mal vzísť od športovcov priamo na tomto fóre, hoci aj odlišne od Jurzycovho „pritiahnutia mládeže k športu a dosahovania čo najväčšieho počtu významných úspechov v čo najpopulárnejších športoch“.  
Požiadavka fóra meniť viacero zákonov naráža na jednoduchú protiotázku. Ako? Na ňu s niekoľkými výnimkami neexistuje odpoveď. Zopár skutočne vecných riešení nezohľadnilo iné sektory (daňové úľavy), bolo sporných, nepodložených analýzami, či priam neprijateľných (rozdeľovanie lotérií mimo štátu, štvrté stredisko vrcholového športu v rezorte financií). Osobitne kúzelný úlet mimo realitu bola požiadavka zriadiť športový fond, prostredníctvom ktorého by sa spravovali štátne zdroje určené na šport. By sa spravovali. By sa.
                 Podľa ministra športu Čaploviča „by mali prísť návrhy zdola a nie direktívne zhora“. Na ministrom direktívne zhora zrušené Jurzycove povinné tri hodiny telesnej výchovy, ktoré sa mali spolu so zmenou obsahu telocviku postupne zavádzať, neprišla žiadna mediálne viditeľná reakcia akéhokoľvek budúceho subjektu SOŠV. „Zdola“ zaplakali len telocvikári a odborníci. Ministrove očakávanie sa môže naplniť len vtedy, keď hlas športového hnutia zaznie ináč ako doteraz. Keď bude prevládať obsah nad počítaním hlasov v SOŠV. Keď zvíťazia presvedčivé argumenty nad opakovaným odriekaním téz rovnakých po každom veľkom hokejovom úspechu, prípadne ako pred desaťročiami. Keď bude dôležitejšie prijať pravidlá štátneho financovania podľa jasných kritérií zohľadňujúcich spoločenský význam športu než spokojnosť vlastného subjektu s najrýchlejšou cestičkou k ministrovi či premiérovi (to sa po konferencii SFZ a predtým oživených úvahách o miliardách z našich daní cez PPP na národný futbalový štadión týka aj futbalu!). Keď budú dobré pravidlá akceptované štátom a celým športovým hnutím dôležitejšie ako v júli na SOV zdôraznený rozmer „vybojovať peniaze, vybojovať iný typ peňazí, než len dotácie.“