Netreba nám monument, ale futbalové talenty

(publikované v denníku SME)

Ani redaktori mienkotvorných denníkov sa nevedia zhodnúť, či sa máme z rozhodnutia vlády podporiť výstavbu Národného futbalového štadióna v Bratislave tešiť, alebo nad ním lamentovať. Kým športové redakcie štátnu dotáciu vítajú, politickí komentátori ju s odkazom na plytvanie verejnými zdrojmi odmietajú.

Nepochybne dobrou správou je, že po dlhom otáľaní sa aj na Slovensku ide stavať futbalový štadión spĺňajúci kritériá futbalových federácií. Postup zvolený vládou však v žiadnom prípade nemožno považovať za štandardný.

Bez štátu to asi nejde

Slovenský futbalový zväz pre výstavbu futbalového štadióna vzniesol požiadavku na štátny rozpočet úplne legitímne, keďže účasť štátu na takejto investícii je v našich podmienkach s veľkou pravdepodobnosťou nevyhnutná.

Dzurindova vláda reagovala v roku 2006 prijatím stratégie postupu pri výstavbe športových investícií národného významu (uzn. 588/2006), na príprave ktorej sa podieľali autori tohto textu. Podľa nej je štátnym záujmom, aby reprezentácia Slovenska mala kde hrať svoje zápasy.

Stratégia jasne určila ako prostriedok výberu najlepšej ponuky súťaž v gescii štátu a jej kritériá. Boli nimi minimálna kapacita štadióna, bezpečnostné štandardy, ale aj blízkosť medzinárodného letiska, vybudovaná dopravná infraštruktúra, dostatok ubytovacích kapacít v hoteloch rôznych kategórií a podobne.

Ak by sa do takto vyhlásenej súťaže prihlásil jediný záujemca a ponúkol by štadión postaviť na Tehelnom poli za avizovanú cenu, schválenie štátnej dotácie by bolo v poriadku.

Po voľbách nový kabinet spomínanú stratégiu zrušil. Tri roky sa vláda a jej vrcholní predstavitelia stavali k požiadavkám SFZ vyhýbavo, až nakoniec ministri priklepli na výstavbu štadióna takmer 70 miliónov eur - bez akejkoľvek súťaže.

Podobný postup vláda zvolila aj v prípade multifunkčnej haly. Príklady z iných oblastí však ukazujú, že v súťaži sa zvyčajne obstaráva za nižšiu cenu.

A nejde len o súťaž návrhov, na ktorej absenciu správne upozorňujú slovenskí architekti. Súťaži sa vyhol aj výber lokality a spôsobu financovania.

Nie je známy dôvod, pre ktorý vláda uprednostnila posudok lokality vypracovaný žiadateľom o dotáciu pred určením vlastných pravidiel v rámci súťaže.

Nie je tiež jasné, prečo sa vláda nepokúsila do výstavby zapojiť súkromné zdroje, keď to dokázala v prípade diaľnic či Národného tenisového centra. Veď prevádzkovanie športových arén na rozdiel od diaľnic môže generovať aj celkom slušné výnosy.

Medzi reformy, ktoré sa na Slovensku dosiaľ nepodarilo presadiť, patrí aj reforma športu. Jedným z jej základných bodov je, že štát by mal prioritne podporovať športovanie, konkrétnu športovú činnosť, nie subjekty, respektíve investície.

V roku 2012 síce budú stáť hokejová hala aj futbalový štadión, ale reprezentačný úspech automaticky neprinesú. Častejšie športovanie mládeže a väčší počet talentov už vôbec nie.

Miliarda v betóne

Približne miliarda korún vyčlenená každoročne na šport v štátnom rozpočte sa už mnoho rokov nevalorizovala a stráca reálnu hodnotu. Štát napriek tomu v krátkom čase v jednej lokalite naleje viac ako tri ročné rozpočty na šport do betónu.

Športové hnutie mlčí. Súhlasí s krokmi vlády? Mnohí radi hovoria o podpore športovania mládeže, ale realita je iná.

Čo si myslia olympijské výbory, konfederácie, asociácie? Nestačí organizovať národné konferencie, písať, pripomienkovať, diskutovať o národných programoch rozvoja športu s desiatkami top priorít, či do nemoty žiadať o daňové úľavy na šport a výťažky z lotérií.

Kľúčová otázka stojí takto: prečo sa športové hnutie aspoň nepokúsilo zmeniť smerovanie čo i len jednej miliardy korún z dotácií na štadióny v prospech štátnej podpory športovania mládeže?

Jozef Tokoš je právnik a športový manažér, poradca premiéra v rokoch 2003 - 2006.
Ján Marušinec je ekonóm, bol riaditeľ odboru rozpočtových analýz MF SR v rokoch 2003 - 2006