Solidárni hráči reálnu šancu nedostali

(publikované v denníku Šport). Patrí sa začať takto: majiteľ MŠK Žilina pán Antošík vykonal mnoho dobrého. Vybudoval úspešný stabilný klub, výplaty chodili vždy načas, hráčov piplal, vybudoval si s mnohými až takmer otcovský vzťah. Všetci tak hovoria.

Nutné je pokračovať: negatívne dopady koronavírusu sú obrovské aj pre futbal, solidarita všetkých aktérov je nevyhnutná, vysvetlenie prekvapujúcej likvidácie však neobstojí. Je tento proces smerujúci k zániku klubu, v ktorom treba len ošetriť majetok, svietiť a kúriť, poctivo ozajstný? Alebo len pokusom o špeciálny výpovedný dôvod akože nevďačným hráčom, ktorí zaváhali kývnuť na ponuku „ber alebo nechaj tak“, dokonca si dovolili predtým sa minútku poradiť a nechať sa zastúpiť? Ak by sa majiteľ rozhodol vplyvom pandémie skončiť naozaj a trvalo, bolo by
to všetkým ľúto. Všetky mediálne žilinské výstupy však hovoria o snahe pokračovať dlhšie.

Príklad zo života: máte staršieho múdrejšieho suseda, dlhoročné skvelé vzťahy, pomohol vám, aj súkromné problémy vyriešil. Keď s ním plánujete vstúpiť do právneho vzťahu (kúpiť kus záhrady), ale radi by ste predtým hovorili s poradcom alebo s právnikom, nech povie dobré rady a navrhne cenu, prípadne spoločné stretnutie, sused odvrkne: „Záhrada nebude, ty mi nedôveruješ, ja som chcel len s tebou, všetko padá. A vieš čo? Odsťahujem sa, do videnia.“ Absurdné? V bežnom živote, v inom biznise nemysliteľné? V profifutbale nie.

Úplne vážne sme sa 2.4. z Baga na TA3 dozvedeli, že na vyjednávanie bolo „pár dní, možno hodín“. Naozaj? Nestáli tie hodiny za jeden konferenčný hovor o vzdaní sa napríklad 30 percent platu počas núdzového stavu, o rozložení ďalšej časti na splátky a počkať si na vládnu podporu, či nevyradí zamestnávateľa v likvidácii? Hráči podporení hráčskou asociáciou nemali problém trvalo sa vzdať časti platu. Bez šance. Záujmom mnohých klubov je mať slabšiu stranu nikým nezastúpenú, bez nezávislých rád. Radi skúsia pritlačiť. Zriadené odbory podľa zákona? Ignorujme. Toto sa toleruje v športe?

Zahráme potom na nižšie pudy časti pospolitého ľudu, zašepkáme o možnom skromnom živote top futbalistov dva roky z dvoch platov. Špičkoví hráči vo svete ani u nás nezarábajú zle. Koľko z krikľúňov s dnešnou žlčou voči hráčom chcelo od svojho zamestnávateľa plat vyšší než 4000 eur a koľkí z nich uspeli? Počujem spred klávesnice teraz to ticho. Ups. Hráči slušné platy od majiteľa Žiliny ochotne dostali. Prečo asi? Mali by rovnaké, aj vyššie, v pol tucte iných klubov, minimálne českých a poľských. Trh fungoval. Slobodne.

Následky? Hráči či rodičia detí pred ponukou z akadémií budú rozmýšľať, či sa im v danom klube môže stať niečo podobné. Reklamní partneri celého slovenského futbalu sú určite všetci nadšení. Likvidácia MŠK Žilina presahuje kauzy Myjavy či Košíc. Zaujíma sa BBC, spory môže riešiť priamo aj FIFA. Ešte výňatok zo zásad licenčného systému SFZ o finančných výkazoch: „musia vychádzať z predpokladu zachovania nepretržitej činnosti žiadateľa o licenciu, čo znamená pokračovanie jeho činnosti v predvídateľnej budúcnosti, pričom sa nepredpokladá, že by smeroval k likvidácii.“ Na porušenie finančných zásad stačí len predpoklad, že by klub smeroval tam, kde žilinský klub už niekoľko dní je. Bude platiť aj v SFZ pri udeľovaní licencií na ročník 2020/21 princíp „padni komu padni“, že treba svedomito niesť následky za rozhodnutia? Aj Manchester City prišiel o Európu za menšie nedostatky...

Na záver tri myšlienky. Nie malé peniaze natiekli do profiklubov na talentovanú mládež či infraštruktúru aj z verejných zdrojov, z našich daní. Dominik Holec a spol., oceňujem odvahu a integritu. Pán Antošík, viem, že ste znechutený z futbalu, stále však nie je neskoro všetko zvrátiť a vyrokovať dohodu s európskymi štandardmi.