Športovci sú už tretí rok mimo sociálneho systému

Potenciálny kolaps viacerých profesionálnych športových klubov po 1. januári 2019 mimoriadne ohrozuje situáciu vyše tisícky profesionálnych športovcov – s logickým dopadom aj na ligové súťaže vo futbale, hokeji, hádzanej, basketbale a volejbale, a na športujúcu mládež. Namieste je teda otázka, ako túto situáciu vnímajú športovci samotní – a ich hráčske asociácie. Momentálne najvážnejším prejavom tzv. odvodových prázdnin profesionálnych športovcov v čase od 1. januára 2016 do 31. decembra 2018 je skutočnosť, že podľa všetkých indícií neodvádzajú odvody do Sociálnej poisťovne a na tri roky sa dostali mimo sociálneho systému Slovenskej republiky.  Podľa mnou oslovených zástupcov hráčskych asociácií a Učenej právnickej spoločnosti si profesionálni športovci vysvetlili odvodové prázdniny tak, že podobne ako kluby tiež nemajú povinnosť platiť sociálne odvody. Majú síce možnosť platiť si ich dobrovoľne, podľa mojich zdrojov tak väčšina nerobí, ak vôbec niekto. Zdravotné poistenie si platia z minimálneho základu, t.j. 63,84 eura mesačne. Dôsledkom takéhoto stavu sa budeme venovať neskôr, v poslednom texte o riešeniach súčasnej situácie.

Kde sa stala chyba?
Trojročné odvodové prázdniny síce mali vytvoriť časopriestor na vyriešenie niektorých problémov zákona o športe a situáciu profesionálnych športovcov kolektívnych športov, faktom však je, že už pri prijímaní zákona o športe bolo zle zapnutých viacero gombíkov – a dnešná situácia je ich logickým vyústením. Podľa Olivera Pravdu (prezident SIHPA – Slovak Ice Hockey Players´ Asociation) „politici zo zákona na poslednú chvíľu pred jeho schválením vyškrtli ustanovenia, ktoré v zákona pôvodne boli a ktoré mali klubom pomôcť získať viac peňazí a teda zákon sa stal menej vyvážený“. Situácii podľa neho nepomáha ani to, že vplyvní ľudia zákon o športe ignorujú a štát (prokuratúra, daňové úrady, poisťovne...) „nie je schopný vynútiť si dodržiavanie zákona o športe“. Poradca Únie futbalových profesionálov Jozef Tokoš tvrdí, že sa situácia podcenila a nejestvujú žiadne konkrétne výstupy v prvých dvoch rokoch prechodného obdobia. Kritizuje aj nedostatočne konštruktívnu komunikáciu medzi ústredným orgánom štátnej správy pre šport, ktorým je ministerstvo školstva, a zástupcami relevantných športových zväzov či SOV.

SZČO alebo zamestnanci?
Napriek prijatému zákonu o športe sa ešte stále diskutuje o tom, či profesionálni športovci majú byť zamestnancami klubov, alebo ostať v pozícii SZČO – čo je po dva a pol roku od prijatia zákona prinajmenej bizarné. Situácia v hokeji je iná ako vo futbale. S výnimkou Košíc, ktoré si to vraj môžu dovoliť (postreh prezidenta SZĽH Martina Kohúta), „všade inde sú SZČO,“ hovorí Pravda a dodáva, že „v Európe sú kolektívni športovci zamestnanci už desaťročia a táto otázka je na úrovni EÚ vyriešená, fungujú určité štandardy a princípy, ktoré sú potvrdené aj európskymi súdmi“. Zákon (o športe) je podľa Pravdu „jednoznačný a každý jeden hráč kolektívneho športu na Slovensku mal byť už dávno zamestnanec. Napriek tomu tu stále diskutujeme čo a ako sa má robiť, ako ideme zachraňovať kluby pred zánikom potom, ako tri roky zákon ignorovali“. Jozef Tokoš tvrdí, že „profesionálni futbalisti už podpisujú s klubmi pracovnoprávne zmluvy podľa zákona o športe. Vo futbale mi nie je známy jediný prípad zmluvy podpísanej po 1. januári 2016 so statusom profesionálneho hráča ako SZČO. Profesionálni hráči futbalu, ktorí podpísali dlhšie zmluvy pred účinnosťou zákona o športe, však majú status SZČO stále aj v druhej polovici roka 2018“. Tokoš však podobne ako Pravda tvrdí, že „stanoviská zástupcov niektorých hokejových klubov sú úplne v rozpore so zákonom“. Obaja, Pravda aj Tokoš, pritom vychádzajú aj zo stanoviska Národného inšpektorátu práce, podľa ktorého má činnosť profesionálnych hokejistov (a odvodene aj iných hráčov kolektívnych športov) znaky závislej práce, a mali by teda uzatvárať s klubmi zamestnanecké zmluvy. SIHPA poslal toto stanovisko všetkým hokejovým klubom, SZĽH, hlavnému kontrolórovi športu aj Prohokeju – a výsledok? „Nedeje sa absolútne nič, ako keby žiadny zákon ani rozhodnutie Inšpektorátu práce nikdy neexistovalo,” hovorí Pravda a dodáva, že chybu nerobia hráči, ale kluby, keď sa týmto stanoviskom neriadia: „Hráč nemá na výber, musí podpísať takú zmluvu, akú mu klub dá na stôl, hráč si dohodne viac menej len to, koľko peňazí dostane a za aké obdobie. Kluby položia hráčovi na stôl zmluvu, a hráč ju buď prijme, alebo ho pošlú preč.“ Na rozdiel od hokeja „vo futbale sa tak deje,“ konštatuje Tokoš. „Stanovisko Národného inšpektorátu práce je len potvrdením právneho názoru, o správnosti ktorého nie je v komunite športových právnikov pochybnosť dlhé roky.“

Výnimoční?
Kým Jozef Tokoš sa aj na základe dokumentov EÚ aj výnimiek pre oblasť športu pri odvodoch vo viacerých európskych krajinách nazdáva, že profesionálni športovci si zaslúžia osobitnú pozíciu v daňovom a odvodovom systéme, Oliver Pravda stavia problém inak: „Výnimka pre športovcov je v skutočnosti výnimka, ktorá má pomôcť klubom, pretože kluby budú platiť nižšie dane a odvody za športovcov, čím ušetria. Športovci pocítia nevýhodu takéhoto riešenia, keď budú mať najväčšie problémy v kariére - počas zranenia“. A uvádza príklad – „ak sa športovec, ktorý zarába napríklad 3000 eur mesačne, zraní, tak počas práceneschopnosti dostane náhradu mzdy nie zo sumy 3000 eur, ale z minimálnej mzdy, lebo klub platil odvody z minimálnej mzdy. Ak má napríklad dve malé deti, platí hypotéku alebo nájom, prípadne auto, zraní sa a tri-štyri mesiace počas PN bude dostávať menej ako 500 eur - lebo klub za neho platil odvody z minimálneho vymeriavacieho základu“.