K veci

Zdroj: Rádio Slovensko, Jaroslav Barborák

Je to so slovenským športom tak, že riešením je len odchod do reprezentácie iného štátu? Problém otvoril prípad lyžiarov zjazdárov - bratov Žampovcov. Sťažujú sa, že napriek skvelým výsledkom - napríklad 5. a 6. miesto z olympiády zo Soči zatiaľ nedostali od štátu podporu, ktorú by potrebovali. A ak ich má sezóna vyjsť aj na 400000 eur, od Slovenskej lyžiarskej asociácie zatiaľ nedostali nič. Aspoň tak to načrtol ich otec, ktorý ich zastupuje. Asociácia sa samozrejme bráni a tvrdí, že ak od štátu žiadala na podporu aktivít 2 milióny, reálne dostala štvrtinu - teda pol milióna....A Žampovcom pridelila 11 tisíc. Je tento prípad v slovenskom športe ojedinelý alebo odráža jeho problémy - konkrétne problémy s financovaním, so vzťahmi? Pýtali sme sa športového analytika, ktorý sa v minulosti podieľal aj na príprave zákona o športe. Hosťom K veci je Jozef Tokoš. Pekný deň prajem!

Pekný deň!

Pán Tokoš, ide v aktuálnom spore o záujmy jednotlivcov - či už o riešenie s personálnym obsadením lyžiarskej asociácie, alebo aktuálny spor odráža širšie problémy s v našom športe. A ak by sme to pomenovali konkrétne: je situácia v slovenskom športe taká, že riešením je len odchod do inej reprezentácie? Žampovci naznačujú, že to je tak....

Adam Žampa skvele reprezentoval Slovensko na olympiáde. Je určite talent slovenského lyžovania a nemáme takýchto športovcov veľa. Jednou z príčin sporu sú určite zlé vnútorné vzťahy medzi Slovenskou lyžiarskou asociáciou a týmto športovcom, ale to sa týkalo aj iných špičkových lyžiarov a lyžiarok v minulosti..

Napríklad Zuzulová...
 

Presne tak, takže Slovenská lyžiarska asociácia nie je vzor dobre spravovaného zväzu a v tomto prípade som zachytil mediálne informácie, ktoré boli dosť protichodné o výške príspevkov, koľko dostali. Dôležité je si povedať, že financovanie športu, respektíve športovcov nemôže byť založené na potrebách jednotlivých aktérov, ale z hľadiska verejného záujmu. Takže ak niekto odprezentuje potrebu vo výške 400000 eur a nemá iné riešenie, ako odísť reprezentovať inú krajinu, bola by to, samozrejme, veľká škoda, ale v tomto prípade ide o slobodné rozhodnutie. Štát nemôže vstupovať personálne do zväzov, do vnútornej štruktúry a vnútorných procesov, takže ak tu niečo nefunguje v slovenskom lyžiarskom hnutí, tak si musia v prvom rade urobiť poriadky sami. Čo sa týka celkovej výšky peňazí na šport z verejných zdrojov, tak dlhodobo tá suma od 30 do 35 miliónov eur z rozpočtu rezortu školstva, teda nejaká miliarda korún v poslednom roku navýšená o futbalovú infraštruktúru je nízka. Zase na druhej strane treba povedať, že šport je jeden z mála sektorov, ktorý ešte „neprebehol“ významnejšími reformami.

Čiže, pán Tokoš, ak sa vrátim na začiatok, ten prípad, od ktorého sme sa odrazili, prípad Žampovcov, ilustruje problém ako takého, problém s financovaním alebo to zostane len na úrovni toho jednotlivého prípadu?

Je tam niekoľko rovín. Jedna rovina sú vzťahy vnútri zväzu...

Ktoré nie sú zdravé, ako ste to pomenovali
 

Určite nie zdravé a dlhodobo. Druhá rovina je vzťah štát a otázka reprezentácie smerom k zväzom. Tam je pre štát prirodzený partner práve športový zväz. Štát si musí určiť pravidlá, na základe ktorých financie transparentne a podľa vopred známeho kľúča rozdelí. Toto je trošku problém. Na úrovni centrálnych zdrojov sú tam veľké problémy. Na úrovni rezortu školstva samotného ten proces sa naštartoval aj po práci môjho tímu v roku 2012, kde sa zaviedol vzorec s parametrami úspech a popularita a počet športovcov do 18 rokov. A problém je aj to, a teraz sa dostávam do roviny konkrétnych činov ústrednej štátnej správy, konkrétne k rezortu školstva, že za posledné tri roky tu k výraznejším zmenám neprišlo. Zákon o športe je stále iba sľubom.

Čiže do budúcnosti to podstatné. Vy ste tam naznačili, že transparentné rozdeľovanie peňazí podľa konkrétnych kritérií, to by už „poriešilo“ situáciu alebo je tam potrebné niečo ďalšie?

Určite to nevyrieši situáciu tak, aby boli všetky športové zväzy a všetci športovci spokojní, pretože každý bude chcieť ešte viac. To je dlhodobo postrehnuteľný jav v slovenskom športe...

Ešte pred týmto konštatovaním je konštatovanie, že tých peňazí je málo, hej? Napriek tomu, že tie peniaze štátne stále rastú?

Áno.

Ja len uvediem príklad, že za 5 rokov od roku 2011 sa tá štátna dotácia zvýšila asi o polovicu, dnes v štátnom rozpočte na šport je nejakých 45 miliónov, predtým to bolo nejakých 25.

Skôr ide o futbalovú infraštruktúru, teda projekt futbalových štadiónov, o ktorý bola táto suma navýšená, o infraštruktúru národného významu. Po nevyhnutných zmenách v oblasti financovania slovenského športu, po rozhodnutiach, ktoré sa môžu udiať, o tom som presvedčený, v prvých 6 mesiacoch nástupu akejkoľvek vlády, napríklad otvoriť otázku zlučovania rezortných centier. To si neviem predstaviť, že sa môže udiať v poslednom roku, respektíve polroku vládnutia. To sú rozhodnutia, ktoré sú širšieho charakteru, ktoré sú prierezové a kde sa istým spôsobom môžu odstraňovať deformácie z minulosti. Nebol urobený poriadok napríklad v marketingových peniazoch Tiposu, kde sa rozdeľujú peniaze bez jasného a transparentného kľúča.

Čiže ďalší zdroj financovania pre šport...

Presne tak. Bola koncepcia slovenského športu na 20 rokov spracovaná pred časom, ale zostala skôr iba v zásuvke ministerstva školstva...

Tak ak to máme uzatvoriť, viac financií, viac transparentnosti a jasné kritériá na rozdeľovanie týchto peňazí.

Áno, jasné kritériá vopred známe, ktoré sa nebudú vzťahovať len na rezort školstva, ale, poviem to tak, na každý eurocent z našich daní, ktoré cez centrálne rozpočty do športu plynú a následne po ďalších zmenách, ktorých časť môže byť obsahom aj zákona o športe... Potom je priestor na navýšenie peňazí na šport.

Toľko Jozef Tokoš, športový analytik, ešte pekný deň prajem!

Majte sa pekne!