Nepomáha ani Gazprom, ani Putin. Ruský futbal je Potemkinovou dedinou

Hračka oligarchov
Ruskej kandidatúre o usporiadanie MS veľkú šancu na úspech v konkurencii s Anglickom nedávali, Putinova aktivita však situáciu zmenila. Všetkým držiteľom vstupeniek sľúbil bezplatnú dopravu a bezvízový vstup. Na veľkolepej tlačovej konferencii sa dokonca vyjadril, že sa „podpíše pod všetky záruky“. Do futbalového diania sa okrem Putina dlhodobo zapája aj najvýznamnejšia ruská spoločnosť Gazprom. Štedro platí petrohradský Zenit a vlastnícky podiel si zakúpila aj v Chelsea, Schalke 04 Gelsenkirchen a Crvenej Zvezde Belehrad. Okrem toho sa Gazprom na obdobie 2012 – 2015 stal jedným z najdôležitejších sponzorov UEFA a s FIFA uzavrel sponzorskú zmluvu za 90 miliónov dolárov. Navyše plánoval investíciu približne miliardy dolárov na vznik novej Superligy – súťaže pre najlepšie celky z krajín bývalého Sovietskeho zväzu, ktorá by bola (podobne ako hokejová KHL) nielen športovým, ale aj geopolitickým projektom. Putin ju totiž považoval za vhodný prostriedok na ceste k plánovanému rozšíreniu Euroázijskej únie. Popri Gazprome sa Putin v ruskom športe spolieha na lojalitu ministra športu Vitalija Mutka, jedného z mnohých, ktorí so súčasným prezidentom začínali v deväťdesiatych rokoch v Petrohrade. Mutko si sebavedomým správaním narobil v politike veľa nepriateľov, ale Putin nad ním drží ochrannú ruku. Poveril ho aj vedením organizácie MS 2018. Mutkovou autoritou však otriasli zlé výsledky národného mužstva. Snaží sa im čeliť zavedením limitu pre počet zahraničných hráčov v najvyššej súťaži, čo vyvolalo konflikt s predsedom futbalového zväzu Nikolajom Tolstychom. Dokonca sa hovorilo, že Mutko sa ho pokúsi nahradiť ľahšie ovládateľným človekom. „Ak by Mutko mal dosť sily urobiť to, už by to spravil. Z viacerých dôvodov mu však zopár vysoko postavených ľudí (vrátane Putina) nedovolí prinútiť Tolstycha k rezignácii. Sám Tolstych odísť nechce. Je to húževnatý chlapík. Je takmer nemožné vyhrážať sa mu,“ vyjadril sa pre Denník N Igor Rabiner, známy ruský športový novinár. Tolstych vytrvalo obhajuje záujmy ligy, ktorá sa prednedávnom rozhodla pre nové pravidlo „10+15“. Táto cudzinecká kvóta protirečí názoru Mutka, lebo klubom umožňuje zapísať na 25-člennú súpisku až desať zahraničných futbalistov (namiesto predtým povolených siedmich). Oligarchovia, ktorí podporujú prvoligové kluby, požadujú okamžitý úspech. Funkcionári preto väčšinou volia nákup predražených posíl. V lete 2012 zaplatil Zenit Petrohrad za príchod dua Axel Witsel a Hulk z portugalskej ligy 90 miliónov eur. Mutko chce takúto prestupovú politiku obmedziť, aby si viac zahrali ruskí hráči. „Toto im vôbec nepomôže. Nebudú musieť bojovať so skutočnou a prirodzenou konkurenciou. Automaticky sa dostanú do základnej zostavy, hoci veľa z nich si to nezaslúži,“ myslí si Rabiner. Cestou bohatých klubov z Moskvy a Petrohradu sa vydal aj futbalový zväz. Na lavičku reprezentácie získal skúseného Taliana Fabia Capella. So zmluvou na jedenásť miliónov dolárov ročne sa stal najlepšie plateným reprezentačným trénerom na svete. Zväz na oplátku požadoval vybudovanie kompaktného celku schopného zabojovať o najvyššie miesta na domácom svetovom šampionáte. Lenže posledné štatistiky hovoria v Capellov neprospech. „Futbalisti očividne nemajú dostatočnú kvalitu, hlavným problémom určite nie je tréner. Hoci bohato platiť kouča, ktorý nič nedokáže zmeniť, je, samozrejme, nezmysel,“ hovorí pre Denník N Artur Petrosjan, šéfredaktor popredných ruských novín Sport Express. Problém je, že Capello od júna 2014 výplatu nedostával. Až keď sa o vec začala zaujímať UEFA a FIFA, narýchlo prispel oligarcha Ališer Usmanov a zaplatil 5,5 milióna eur. Rabiner sa smeje: „Nikto ani len netuší, kto doplatí zvyšok.“

Vplyv krízy
Sankcie Európskej únie, ktoré ochromujú ruskú ekonomiku, ochromujú aj ruský futbal. Škrty sa dotkli aj organizácie MS 2018. Mutko si musí poradiť s rozpočtom zníženým približne o desať percent. Vo vyjadrení pre agentúru TASS ubezpečoval, že šetrenie sa nedotkne výstavby štadiónov ani súvisiacej infraštruktúry. Skôr sa majú znížiť výdavky na „činnosť organizačného výboru“ a „rôzne organizačné záležitosti“. Prepad rubľa znamená obrovský problém aj pre fungovanie ligovej súťaže. Kluby prestali dostávať štedré dotácie od oligarchov. Obmedzili sa tiež príspevky od mestských samospráv a regionálnych vlád. A keďže drvivá väčšina prvoligových celkov má slabý marketing a bez podpory zvonka sa nezaobíde, nie je už ani na platy. Štyri kluby nezaplatili svojim zamestnancom už viac ako tri mesiace, Rostov naposledy platil pred polrokom. Zahraniční hráči so zmluvami v eurách alebo dolároch v časoch neistoty dávajú najavo, že by chceli odísť.

Slovenské skúsenosti
V Rusku hrá na vrcholnej úrovni pätica slovenských hráčov: Ján Ďurica, Tomáš Hubočan, Martin Jakubko a duo z Arsenalu Tula – Ján Mucha ml. a Lukáš Tesák. Jozef Tokoš, futbalový analytik a licenčný hráčsky agent FIFA, ktorý zastupuje brankára Muchu, o momentálnej situácii svojho klienta pre Denník N hovorí: „Dohoda o hosťovaní Muchu z Krídel Sovietov Samara do Arsenalu Tula sa uzavrela iba pred niekoľkými týždňami, takže klub mu momentálne nedlží žiadne peniaze. O prestupe do inej krajiny by sme uvažovali iba v prípade ponuky, ktorá by bola aspoň rovnako atraktívna aj po finančnej, aj po športovej stránke.“ Z dlhodobého hľadiska sa kríza prejaví aj na správaní ruských celkov na prestupovom trhu. „Viacero klubov – vrátane druholigovej Samary, ktorej hráčom Mucha stále je – sa bude správať obozretnejšie. Bude tendencia podpisovať nové zmluvy v rubľoch. Je predpoklad, že kríza sa premietne aj v správaní klubov k hráčom. V niektorých tímoch, hlavne z Moskvy a Petrohradu, sa však neustále budú pohybovať obrovské peniaze,“ tvrdí Tokoš. Rusko si podľa neho udrží finančné možnosti, ktoré budú pre slovenských hráčov zaujímavé. Ruský futbal až do krízy nemal problémy s nedostatkom peňazí. Len s nimi nedokázal narábať. Väčšina peňazí naďalej putuje na kontá preplatených zahraničných hráčov, ruských hviezd a Capella, zatiaľ čo tréneri a ich mladí hráči v štátnych športových inštitúciách v celom Rusku musia trénovať v nevyhovujúcich podmienkach. Výkonnosť národného mužstva iba odzrkadľuje dlhotrvajúcu stagnáciu futbalu. A tá sa nedá odstrániť ďalšou nezmyselnou investíciou do umelej Superligy, ale len systémovými zmenami. Publicista Alan Moore z Voroneže napísal: „Ruský futbal sa nestáva, ale už dnes je rozpadajúcou sa Potemkinovou dedinou.“