Čo dokážu fanúšikovia

(publikované v denníku Šport) Len jeden januárový futbalový prestup sa  zaradil do top 50 najväčších v histórii. Transfer do Manchestru United (Mata z Chelsea za takmer 45 miliónov eur) však túto zimu bol po letnej nákupnej katastrofe červených diablov úplne istý. Azda najväčším dôvodom bol tlak fanúšikov. Podobne, ako Ozil na záver leta 2013 prestúpil za 50 miliónov. Takýto typ transferu do Arsenalu vtedy tiež pre nespokojnosť fanúšikov jednoducho musel prísť.
         Formálna zodpovednosť manažmentu majiteľom nielen globálnych klubov sa dopĺňa akousi paralelnou vlastným fanúšikom. Ich nespokojnosť sa po poklese príjmov z merchandisingu či zo vstupného nevypláca. Majú silu spôsobovať zmeny trénerov, manažmentu a znechutiť akcionárov. Väčšie transfery pre potešenie fanúšikov vo všetkých vyspelých krajinách nerobia len veľkokluby. Aj kluby dlhodobo rešpektujúce zdravú finančnú politiku, aspoň raz za čas. Fanúšikovia v top ligách vyžadujú nové mená! Kto nepochopí, neuspeje.
            Slovenské, či stredoeurópske pomery sú a aj budú na finančné míle vzdialené. Domáci transferový trh je už dlhé roky takmer neexistujúci. Kvalitný import do krajiny odkázanej na export sa blíži nule. Klubový tlak fanúšikov v dobrom či zlom evidujeme hádam len v Spartaku Trnava.
            Na Slovensku nikdy európsky veľkoklub nebude. Ideálom je jeden či dva kluby bojujúce aspoň raz za pár rokov v skupine Ligy majstrov (keď to Plzeň zvládla, prečo nie Slovan?). Ostatné kluby by mali víkend čo víkend ponúkať lokálne zážitky konkurujúce desiatkam televíznych prenosov a čo najmenej dlhoročnú bezútešnosť typu Dunajská Streda.
 
           Najdiskutovanejším transferom Slováka nielen na internete, ale aj odbornou verejnosťou bol tento január Weissov prestup do Kataru. Počiatočný šok pre všetkých vystriedal poukaz na finančnú motiváciu a
záver „v takom veku sa tam nechodí“. Rozhorčená reakcia fanúšikov bola očividne úplne spontánna, tak to všetci cítili. Pozrime sa na to však aj ináč. Bol by pospolitý ľud rovnako kritický aj pri výbere súťaží či exhibícií individuálnych športovcov – napríklad tenistky či cyklistu? Ešte iný pohľad: Weiss odišiel zo Slovenska ako tínedžer, z daní či dotácií samospráv na mládežnícky futbal naňho išiel zlomok sumy oproti
stovkám iných hráčov či trénerov v rámci podpory talentovanej mládeže. Čo tak pri kritike brať do úvahy aj využitie verejných zdrojov na futbal, či šport vôbec?
             Na čo ešte tlačia fanúšikovia u nás? Na to, čo prezentoval pred necelým mesiacom prezident SFZ po obede s jedným prezidentským kandidátom: „som prezidentom najväčšieho športového hnutia na Slovensku a cítim z našich regiónov obrovskú podporu“ pre tohto kandidáta? Azda bude možné overiť v diskusii na volebnej konferencii SFZ.